Historické údaje o obci.

Prvá písomná zmienka o obci Cerovo pochádza z roku 1275. Cerovo sa spomína i v roku 1369, keď toto sídlo dostal do vena Mikuláš Czéry. Od neho mala údajne obec dostať názov. Iná tradícia tvrdí, že názov jej dali vojaci Jana Jiskru podľa duba cerového, ktorý tu hojne rastie. Je to otázne, ale husitské hnutie a jeho ideológia sa dostali v 15. storočí i do tohto regiónu. Vo vojsku Jána Jiskru bolo nemálo bývalých husitov, takže i sem zaniesli vlnu reformácie. Nový reformačný prúd vytvoril na začiatku 16. storočia Martin Luther. Opieral sa o Písmo sväté a zároveň vytvoril spolu s Filipom Melanchtonom tzv. Symbolické knihy, ktoré postavili základ učenia evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Nový smer kresťanstva sa rýchlo rozšíril po nemeckých krajinách a ďalších oblastiach a ujal sa i v Uhorsku. Krátko po vydaní augsburského vierovyznania v roku 1530, asi v rokoch 1540-50 vzniká v Cerove luteránsky cirkevný zbor, teda vtedy sa začínajú písať dejiny evanjelikov v obci. Určite sa tak stalo pričinením kňaza Timoteja Lovčányho, ktorý mal byť žiakom Martina Luthera z Wittenbergu. Niekedy, už za bratríkov, alebo pri založení evanjelického zboru bol v kostole vytesaný kalich, symbol prijímania pod obidvomi spôsobmi. Popri latinčine a nemčine používali kňazi knihy v staročeštine, ktorá bola ľudu bližšia. Reformácia sa niesla v napätí medzi novým prúdom a rímskokatolíckou cirkvou a opačne. Do sporov neraz zasahovala civilná a štátna moc. Svoje urobila aj intolerancia niektorých kňazov, veriacich, a tak niektoré spory prerástli do ostrých konfliktov. Nebolo to na prospech kresťanstvu. Atmosféra však bola už taká. Evanjelici prevzali kostol i v Cerove. Za protireformačnej vlny, ktorú viedli jezuiti z kláštora na Bzovíku v roku 1662 prevzali kostol, v roku 1676 ho ale mali opäť evanjelici naspäť. V dobe panovníka Leopolda I. evanjelická cirkev i tu veľa skúsila. Cerovskí evanjelici si svoje presvedčenie udržali. Svedčí o tom aj ich ľudová škola, o ktorej sa archívne pramene zmieňujú už v roku 1695. Dobré postavenie zboru  bolo uznávané, a tak niet divu, že sa tu konali  i vyššie zhromaždenia a v roku 1704 dištriktný konvent, na ktorom Izaiáša Pilárika zvolili za biskupa. Podľa tolerančného patentu  cisára  Jozefa  II. z roku 1781 bol kostol v Cerove ustanovený za artikulárny kostol v Hontianskej stolici, čo bolo uznaním a cťou. Spory sa medzi cirkvami tlmili, dochádzalo k porozumeniu, aj  keď ešte neraz vzbĺklo neporozumenie a vášne. Aj  K. Chotek ešte zapísal príhodu sporov, ako sa udržal na začiatku 20. storočia. Podľa neho bola tu povesť, že  keď raz prišli do Cerova  jezuiti  s vojakmi a žiadali kľúče od kostola, vtedy richtár na čele ozbrojených sedliakov sa postavil na odpor a bránil vchod do chrámu tak, že kľúče boli zavesené na hlavni nabitej pušky. K počiatkom pôsobenia  evanjelického cirkevného zboru sa viaže účinkovanie kňazov Timoteja Loučányiho, Pavla  Textórisa, Mateja Chalupku, Tomáša Cséryho a iných. V 18. a 19. storočí to boli Daniel Krúdy, Juraj Kindernay, Martin Bobor, Samuel Raphanides a iní. Treba sa ešte vrátiť do čias tureckej expanzie. Výpady Turkov v 16. –17. storočí, a to zvlášť po obsadení južných častí Slovenska (Šahy - Modrý Kameň – Fiľakovo) prechádzali cez Hont. V druhej polovici 16. storočia boli Turkom poplatné viaceré dediny, medzi nimi aj Cerovo. Vtedy táto oblasť patrila pod turecký novohradský sanžak. Cerovčania boli svedkami i účastníkmi mnohých bojových akcií. Veľká bitka sa udiala v roku 1552 pri Plášťovciach, keď Turci vedení budínskym pašom porazili habsburgské vojsko. V roku 1554 sa Turci pokúsili o obsadenie Krupiny. Nešťastná bola bojová akcia  zvolenského kapitána Jána Balašu v snahe obsadiť Sečany. Turci mali obsadený i Modrý Kameň, Čabraď a Divín, prenikali  k Vígľašu, Zvolenu a Banskej Bystrici. Turecké panstvo zanechalo stopy všade, keď sa rozložilo, v r.1554 plienili i v Cerove. V týchto nepokojných rokoch bol zničený aj  cerovský kostol. Zničili objekt, umelecké diela, listiny. Nový kostol, ktorý už bol za obranným múrom, mal schopnosť ochrániť v prípade potreby obyvateľov pred menšou jednotkou. Postavili ho v roku 1559. Tento kostol slúžil  evanjelickému zboru až do 19. storočia, kedy bol postavený kostol súčasný. Na území obce v tej dobe mala byť  aj osada Drieňov vrch. Tu bola v čase protitureckých bojov postavená vartovka, ktorá tvorila súčasť signalizačnej ochrany celej oblasti. Pohyb tureckých jednotiek sa totiž oznamoval výstrelmi a zapaľovaním ohňa, keď sa vojsko od Šiah, alebo Modrého Kameňa pohlo. Takto sa šírili informácie, signály, cez vartovky do Zvolena, Banskej Štiavnice až po Ľubietovú. V povestiach je ukryté neraz i racionálne jadro, inokedy je v nich určitá hyperbola. Tak sa tradovalo, že Turci obišli Cerovo, keď v poli pri práci videli veľmi silného muža. Predstava, že ich je v Cerove viac, ich odrádzala od vpádu do obce. Následky  tureckých vpádov  mali katastrofálny dosah na život generácií, hospodárstvo, kultúru. Stagnovalo poľnohospodárstvo i remeslá. Mnohých ľudí odvliekli do zajatia. Z Cerova i fílie Zemianskeho Vrbovka pochádzali viacerí vzdelanci s dosahom pôsobnosti za región. Z tohto cirkevného zboru pochádzal Ondrej Plachý (narodil sa v Zemianskom Vrbovku 18. 1. 1775), ktorý pôsobil ako evanjelický kňaz, ale i kultúrny organizátor. Založil v Banskej Bystrici Slovenskú učenú spoločnosť a vydával v tomto meste i Staré noviny literárního umení. Bol autorom historických a cirkevných spisov. Roku 1715 mala kúrie, mlyn a 73 domácností. V roku 1828 tu bolo 192 domov a 1156 obyvateľov. Za feudalizmu pôda, ako základný výrobný prostriedok, bola vlastníctvom feudálov. Poddaní  ju mali v úžitku, ale museli odvádzať feudálnu rentu. Poddaní boli veľmi zaviazaní zemepánovi, a to prakticky vo všetkom. Poddanský stav bol dedičný. Významnými boli viaceré reformy, ktoré upravovali vzťahy medzi zemepánmi a poddanými, najmä panovníkmi Máriou Teréziou a Jozefom II. Za feudalizmu mali Cerovčania presne stanovené povinnosti, ktoré museli voči zemepánom dodržiavať. Jeden deň v týždni mali pracovať podľa určenia. Každý mesiac odovzdávali jedno kura a na Turíce  a deň sv. Martina vykŕmenú hus. Do roka museli zaplatiť zlatku. Na Božie Telo dávalo desať Cerovčanov jednu vykŕmenú ošípanú. Ďalej to bolo od každého desiata časť spracovaného peria a iné dávky v naturáliách. Keď sa pán ženil, alebo keď išiel na krajinské zhromaždenie, museli prispieť na cestu. Existovali i ďalšie povinnosti a veľa zákazov. Ešte v roku 1836 boli tunajší obyvatelia telesne trestaní. Trestalo sa tiež bitím palicami. Poddaní sa nemohli bez súhlasu zemepána sťahovať. V tomto období boli vystavené nad dedinou na vyvýšených pozemkoch šibenice, kde poddaných trestali obesením, alebo sťatím. Pomenovanie  týchto lokalít sa dodnes zachovalo (U šibeníc, Kde Paľa sťali). Z udalostí 19. storočia treba uviesť, že v roku 1880 sa tu objavila na viniči, ktorý sa tu oddávna pestoval, fyloxera. Táto pleseň úplne zničila vínnu révu a obnova pestovania sa už podarila len v menšom rozsahu dovozom amerických hybridov (Ottelo, Isabella, Concordia). V roku 1883 Cerovo zasiahla epidémia cholery, viacerí obyvatelia pomreli. Keď v jeden deň zomrelo viacej ľudí, usporiadali im spoločný pohreb. Pochovaní boli na cintoríne zo severnej strany vľavo.